Život Prešova
online
online
Hľadáte odpoveď? Nájdete! A potom?
14.02.2006 Celý región
Jozef Weisz, Max Weisz, Mikuláš Weisz, Jozef Wilfeuer, Špíra Wolf, Móric Wollner, Serena Zelmanovičová, Adolf Zupfer. A napokon Estera Zwanzigerová. Mená zo ...Jozef Weisz, Max Weisz, Mikuláš Weisz, Jozef Wilfeuer, Špíra Wolf, Móric Wollner, Serena Zelmanovičová, Adolf Zupfer. A napokon Estera Zwanzigerová. Mená zo smutného zoznamu.
To sú mená Židov, ktorí mali svoje podniky v rokoch 1941 a 1942 v Prešove a ktoré boli likvidované. Mená sú z poslednej, v poradí 24-tej stránky na internetovej adrese Ústavu pamäti národa. Dovedna je tam takýchto k Prešovu sa viažucich záznamov 479. Teda 479 mien živých žien a mužov. Pozrite si tú stránku. V každom riadku pri mene je uvedený predmet podnikania, odvolávka na podrobné informácie a v niektorom z riadku je navyše meno likvidátora. Prečo nie v každom sa tam nepíše, ale na tej citovanej stránke je ich päť - František Gašparík, Ján Biath, Andrej Krivý, Mária Mindžorová a Jozef Smoleň. Jedným slovom, arizátori. Kde iní skončili, tam oni začali. Aké ľahké...
Židov odviezli na „ definitívne riešenie„ , ktoré sa zrodilo v bláznivej hlave Adolfa Hitlera a všetkých jeho nohsledov. Tí neboli len vo veľkonemeckej ríši, ale aj tu na našom prípecku. Ale nemajme dejepiseckú dišputu. Ako vraví stará múdrosť, veľké dejiny píšu príbehy malých ľudí. A tí, ktorých mená sme spomenuli, navždy skončili svoju pozemskú púť krutým spôsobom - s Dávidovou hviezdou na hrudi. Otázka ani neznie: Ako sa to mohlo stať? Pravá podoba otázky je - Prečo? Inakosť zabíja? Čo také zlé urobili, že nemohli slobodne dýchať ten istý vzduch ako väčšina? Žiaľ, nič také neurobili. Boli „ len„ iní.
Chvalabohu, že máme Ústav pamäti národa. Nám žijúcim je totiž vlastné jedno - veľmi skoro zabúdame. Isteže, samotné zverejnenie toho, čo sme odcitovali - a každý si na tých stránkach môže hľadať, čo chce, napr. koho obrali a komu pridali majetok v jeho rodnej obci, v meste, kde vyrástol, stačí zadať povel počítaču - nemôže vyriešiť samotný problém. Ale, opakujeme, chvalabohu, že máme Ústav pamäti národa.
Pred pár dňami sme si slávnostným ceremoniálom uctili 19. január, deň oslobodenia Prešova v rokoch druhej svetovej vojny Sovietskou armádou. Opäť, nediskutujme o tom, s dnešným odstupom času, či to bolo oslobodenie. Vtedy, v roku 1945 to oslobodením bolo - určite. Lenže. Židia skončili aj v neďalekých nacistických koncentračných táboroch na území vtedajšieho okupovaného Poľska - v Auschwitzi a v Birkenau. Už si nemohli prevziať svoje majetky späť. A tí, čo majetky „ likvidovali„ prišli k nim ako „ slepé kura k zrnu„ . Tiež sa radovali z konca vojny. V kútiku duše aj z toho morbídneho poznania, že skutočných majiteľov už niet...
(jj)
To sú mená Židov, ktorí mali svoje podniky v rokoch 1941 a 1942 v Prešove a ktoré boli likvidované. Mená sú z poslednej, v poradí 24-tej stránky na internetovej adrese Ústavu pamäti národa. Dovedna je tam takýchto k Prešovu sa viažucich záznamov 479. Teda 479 mien živých žien a mužov. Pozrite si tú stránku. V každom riadku pri mene je uvedený predmet podnikania, odvolávka na podrobné informácie a v niektorom z riadku je navyše meno likvidátora. Prečo nie v každom sa tam nepíše, ale na tej citovanej stránke je ich päť - František Gašparík, Ján Biath, Andrej Krivý, Mária Mindžorová a Jozef Smoleň. Jedným slovom, arizátori. Kde iní skončili, tam oni začali. Aké ľahké...
Židov odviezli na „ definitívne riešenie„ , ktoré sa zrodilo v bláznivej hlave Adolfa Hitlera a všetkých jeho nohsledov. Tí neboli len vo veľkonemeckej ríši, ale aj tu na našom prípecku. Ale nemajme dejepiseckú dišputu. Ako vraví stará múdrosť, veľké dejiny píšu príbehy malých ľudí. A tí, ktorých mená sme spomenuli, navždy skončili svoju pozemskú púť krutým spôsobom - s Dávidovou hviezdou na hrudi. Otázka ani neznie: Ako sa to mohlo stať? Pravá podoba otázky je - Prečo? Inakosť zabíja? Čo také zlé urobili, že nemohli slobodne dýchať ten istý vzduch ako väčšina? Žiaľ, nič také neurobili. Boli „ len„ iní.
Chvalabohu, že máme Ústav pamäti národa. Nám žijúcim je totiž vlastné jedno - veľmi skoro zabúdame. Isteže, samotné zverejnenie toho, čo sme odcitovali - a každý si na tých stránkach môže hľadať, čo chce, napr. koho obrali a komu pridali majetok v jeho rodnej obci, v meste, kde vyrástol, stačí zadať povel počítaču - nemôže vyriešiť samotný problém. Ale, opakujeme, chvalabohu, že máme Ústav pamäti národa.
Pred pár dňami sme si slávnostným ceremoniálom uctili 19. január, deň oslobodenia Prešova v rokoch druhej svetovej vojny Sovietskou armádou. Opäť, nediskutujme o tom, s dnešným odstupom času, či to bolo oslobodenie. Vtedy, v roku 1945 to oslobodením bolo - určite. Lenže. Židia skončili aj v neďalekých nacistických koncentračných táboroch na území vtedajšieho okupovaného Poľska - v Auschwitzi a v Birkenau. Už si nemohli prevziať svoje majetky späť. A tí, čo majetky „ likvidovali„ prišli k nim ako „ slepé kura k zrnu„ . Tiež sa radovali z konca vojny. V kútiku duše aj z toho morbídneho poznania, že skutočných majiteľov už niet...
(jj)
0
www.ZIVOTPO.sk
